Po skúškach v zmätku

17. března 2013 v 21:35 | Anthony Poul |  Piaty ročník
Dnes je akurát pred skúškami ostatných ročníkov, pričom ja mám akurát voľno. Zvláštne, ako sa frustrácia a stres prejavuje medzi obyvateľmi hradu rôznorodo. Niektorí dostanú hysterické záchvaty a potom sa ospravedlňujú, niektorí hrajú metlobal a niektorí zase predstierajú pokoj.


Akurát sedím v klubovni a píšem tieto riadky. Ráno som sa zobudil a rozhodol som sa ísť na raňajky. Najprv som ale zmenil svoj každodenný image bieleho koňa v čiernom mori. Hodil som si na seba svoj nový kožený komplet, čo som dostal na Vianoce a zladil som to s čiernymi topánkami, čiernym klobúkom a plášťom rovnakej farby. Na raňajkách som si prisadol k prvákom, akosi som cítil, že nastal čas sa s nimi trochu zblížiť. Nemali námietky, pochválil som ich, že včera pracovali na tej úlohe.

Potom sme išli do klubovne. Cvičili na skúšky a aj keď to nedávali najavo, bolo na nich vidieť, že sú nervózni. Pamätám si, aký stres som pociťoval aj ja, keď som bol prvákom. Všetky skúšky som vtedy vytiahol na najvyššie známky, bol som taký krpatý bifľoš večne s nosom zaboreným v knihách. Vtedy ale boli ľudia aspoň o niečo milší..

Teraz keď tak kráčam po chodbách a vidím tie ustarostené tváre mám pocit, akoby každú chvíľu mali vyhlásiť štátny smútok. Jeden sa hnevá na druhého a robí tragédie, druhý robí ceremónie okolo niečoho iného, tretí je paranoidný, štvrtý má všetko na háku a robí si aj tak čo chce.. niekedy mám pocit, akoby som mal vybuchnúť. Ako môžu byť tí ľudia večne v takej zlej nálade? Večne ublížení? To už všetci zabudli na odpúšťanie?..

Ako tak kráčam chodbami, uvažoval som nad tým. Smrť Walmara bol možno iba dôsledkom tejto nechutnej a zvrátenej atmosféry, ktorá presakuje chodbami a uvádza do depresie každého, kto príde do styku s touto ohavnosťou. Stačí sa pozrieť do niektorej zo známych tvári a do duše sa vám zabodne ľadový kôl, ktorý vás tak šokuje, že tú desivú myšlienku ťažko vytlačíte z hlavy: Že tí ľudia, ktorí boli predtým plní optimizmu, elánu, šťastia a radosti sú teraz iba bezduchými škrupinami, v ktorých drieme príšera smútku a trápenia, spôsobujúca toľké muky a zanecháva jazvy, hlboké rany a jazvy..

Rozhodol som sa, že sa pôjdem pozrieť na tréning našej fakulty. Zasadol som hore a sledoval som ich. Majú naozaj dobrú formáciu a aj s vedením som celkom spokojný, teda aspoň vidieť, že Katherine a Valentine vedia, čo robia. Zistil som aj to, že tam bol niekto pod zastieracím kúzlom, pretože sa niekto večne hral s mrežami a keď som uvrhol zaklínadlo odhalenia človeka, bol tam niekto navyše. O chvíľu ale zrejme odišiel, pretože som už potom nikoho neregistroval.

Toto je ďalšia vec, ktorá ma mrzí. Že je tu každý v skupinkách, ktoré medzi sebou udržiavajú rivalitu. Že sa tu stále nájde niekto, kto je ochotný robiť druhému napriek. Robiť mu zo života peklo a prinútiť ho vypľuť aj posledný kúsok radosti zo svojej duše. Niekedy len tak z potreby vyčarujem svojho patronusa a snažím sa z neho čerpať čo najviac šťastia a radosti, pretože mám pocit, akoby boli v škole stovky dementorov.. akurát, že sú to vlastne ľudia, ktorí mi boli donedávna celkom blízki, no teraz mám pocit, akoby stáli na ostrove, ktorý je tisíce míľ odomňa ďaleko.. *nedokončený text*
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama