Jubileum septima

20. prosince 2013 v 0:23 | Anthony Poul |  Aktuality
Posledný ročník v Bradaviciach sa skončil. Po siedmych rokoch usilovného štúdia nastala tá chvíľa, keď si treba zaspomínať na staré časy a patrične si spraviť prierez všetkým, čo som doteraz zažil. Preleťme sa teda vírom spomienok, hádam si spomenieme na všetky udalosti..



Začiatok prvého ročníka, pred siedmymi rokmi

Vstupoval som do siene plný očakávania. Profesorka Orwell nás viedla medzi strednými fakultným stolmi dlhou úzkou uličkou, na konci ktorej sedelo niekoľko profesorov za dubovým stolom, pred ktorým nás čakal trojnohý stolček s ošarpaným, zaplátaným klobúkom. Keď profesorka zavolala moje meno, s nadšením, no aj veľkou trémou, som sa vydal k stoličke. Sadol som si a o chvíľu mi po hlave až kdesi k očiam skĺzol klobúk a hovoril mi: "Bystrosť, um a hrdosť máš, nuž v havraspáre cestu máš." Tak aj bolo a o chvíľu sa po celej sieni rozľahlo jeho zvolanie "HAVRASPÁR".

Profesor Snape nebol veľmi prívetivý a lektvary mi nešli. Na čo som sa vždy tešil boli premeny, kde bola naozaj veľká sranda. Akurát začiatky boli ťažké, pretože jablko, ktoré sme mali premeniť na banán bolo vždy dopichané od môjho prútika..

Metlobal a lietanie som si zamiloval a tak som sa pridal aj k družstvu našej koleje. Tréningy boli síce vyčerpávajúce, ale povznášali ducha a dovolili aspoň na chvíľu vypnúť z každodenného zhonu a povinností.
Sandra Mäeväli? To ste mali vidieť, keď ma Zukato Rinkatafu zatvoril kúzlom do steny a za ucho ho ťahala do riaditeľne.

______________________________________________________________________________________________________________

Počas druhého ročníka

Lektvary začala učiť Orwell a na moje počudovanie ma začali veľmi baviť. Ihneď som si ich zamiloval a neexistoval pre mňa lepší a záživnejší predmet ako práve tento. Čo čert nechcel, prihodila sa mi zlá choroba a musel som byť u Munga, takže som veľa zo štúdia nemal. Napriek tomu som si všetky skúšky dokončil a postúpil som ďalej.

Napriek tomu som však v tomto ročníku začal chodiť s Clarou Hembrey. V jedno osudové lektvarové popoludnie som si ju počkal pred učebňou a neskutočne trápnym spôsobom som sa jej opýtal, či niekoho nemá. Tak mi odpovedala, že nie a ja som sa jej spýtal, či so mnou bude chodiť. Prikývla a trápne sme sa červenali. Obaja.

______________________________________________________________________________________________________________

Nasledujúce roky sa nedialo nič úžasné. Vystúpil som z metlobalového mužstva, mal som súdny proces s Colem, ktorý ma cez prázdniny uniesol. Z týchto udalostí si pamätám iba zahmlene, ale pamätám si aj tú stredovekú súťaž či čo to bolo. Tamtá poznávacia akcia, kedy sme sa strieľali s falošnými šípmi a na hlavách nám narástli zajačie uši. Alebo oslie? Neviem.

V piatom ročníku som sa stal PREFEKTOM *tri krát podčiarknuté a zvýraznené*. Začalo obdobie môjho teroru na škole. Lietali jedny tresty za druhými a patrične som si to užíval. Konečne som mohol znenie školského poriadku začleniť do praxe takým spôsobom, ktorým sa začal aj dodržiavať. V tomto ročníku som sa dokonca rozišiel s Clarou a začal chodiť s Aniyah Eltharin - príjemné dievča, no nevydržalo nám to a vrátil som sa späť ku Clare. Nadišiel čas skúšok NKÚ, ktoré som bravúrne absolvoval na V-čka. Keďže predmet POKT nepovažujem za relevantný, známku z neho nezverejním a z vysvedčenia sa ju budem snažiť zmazať.

______________________________________________________________________________________________________________

Inšpekčné obdobie šiesteho ročníka

Napriek tomu, že som to tu v denníku spomínal, musím to spomenúť aj v tomto resumé. Inšpekcia trvala na škole zhruba od štvrtiny roka a nedalo sa s nimi vydržať. Vytvorili sme odboj a snažili sa im mariť ich prácu. Neustále sme proti nim bojovali, veľa krát sme aj poprehrávali, nuž čo. Bola aspoň patričná zábava, aj keď aj veľký strach, to nepopieram. Nakoniec však jedného dňa akoby hrom udrel a inšpekcia zo školy zmizla. Kam, to nevieme. Myslíme si však, že skončili v zakázanom lese.

V siedmom ročníku ma zamestnali funkciou PRIMUS *opäť tri krát podčiarknuté a zvýraznené*, ale nejaké extrémne právomoci ma obišli, dosť bolo aj toho, že som sa pripravoval aj spolu s Clarou na OVCE. Keďže sme mali už učivo hravo zvládnuté, poväčšine sme si opakovali a skúšali kúzla, ale našli sme si aj čas pre seba. Dlhé večery a noci u mňa v posteli sme spolu debatovali a dúfam, že nám to vydrží aj naďalej.

______________________________________________________________________________________________________________

Nuž, také krátke zhrnutie zrejme aj stačí, určite tam toho bolo viac, na niečo si aj spomínam, ale už sa mi zdá zbytočné to písať sem, do denníka. Spomienok je ohromne veľa a z niektorých sa mi ešte aj teraz tisnú slzy dojatia do očí. A čo moja budúcnosť? Najradšej by som bol lektvarológ, to je samozrejmé. Kto však vie, kam ma moje nohy zavedú? Dúfajme, že správnym smerom.
 

2 lidé ohodnotili tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama